Všetky články

Moja príroda vo mne

Naša súčasná spoločnosť oceňuje ľudí na základe ich dravosti. Kouči dnes ponúkajú na internete webináre ako zbohatnúť, dosiahnuť úspech a byť tá jednotka oproti ostatným nulám. Ak chcete byť úspešní, musíte sa vedieť orientovať a konať. Najúspešnejší sú tí, ktorí sú najväčší dravci. Treba vidieť príležitosť, skočiť po nej a vyťažiť z toho čo najviac. Toto je úspech a šťastie v dnešných časoch.

Nepíšem to preto, že by som nejakým spôsobom chcela odsudzovať úspešných, to nie. Skôr som vždy kládla sama sebe otázku, čo robím zle, že ja takáto nie som. Na jednu stranu by som aj chcela naplniť túto vysnenú spoločenskú predstavu, no neviem využiť príležitosť, neviem zo situácie vyťažiť vždy všetko, a nedokážem nebrať ohľad na tých okolo. Čo je najhoršie, ja neplánujem viac ako na pár dní dopredu. Aj keď by som veľmi chcela, nebola mi podarovaná vlastnosť mať všetko dopredu dôsledne zrátané, naplánované a vykalkulované. Hovorím si, kde robím chybu, keď nie som taká "súčasná", úspešná žena s dobre zabehnutou kariérou?!

Je to niečo vo mne, v mojej povahe, s čím sa už zmierujem, že sa toho nezbavím. V istej chvíli mi dalo svetielko poznania čítanie jednej knihy, kde inuita - eskimák rozprával o živote v tundre, o love líšok, o rodine, spoločenstve a ich hodnotách. Získala som pocit, že to má niečo spoločné s tým niečím vo mne. Uvedomila som si, že v takýchto tradičných spoločenstvách, ktoré sú úzko späté z prírodou, určitý druh dravosti nestretnete. Nie preto, že by tam nemali prirodzených dravcov. Skôr tam prírodné podmienky a potreba prežitia jednotlivcom nedovoľuje uloviť všetky žijúce líšky alebo rosomákov, aby boli bohatší ako ostatní. Prežitie je založené na spoľahnutí sa, že vždy tu nejaká tá líška bude, ktorú stretnem a ktorá ma uživí. A preto žijú tak, že si vždy ulovia iba toľko, koľkov v danej chvíli potrebujú a na budúcnosť príliš nemyslia. Myslia na konkrétnu zimu a konkrétne problémy.

Je mi jasné, že každý z týchto dvoch príkladov je založený na tom, v akých podmienkach spomenutí ľudia žijú. V meste je vysoká miera individualizácie a zameranie sa na jednotlivca, ktorý zdanlivo nikoho nepotrebuje. U eskimákov je to veľká odkázanosť na spoločenstvo a prírodu. Jedno aj druhé ma svoje výhody a nevýhody. To druhé je prítomné aj v meste. Stále sme istým spôsobom odkázaní na spoločenstvo a prírodu. O to viac, ak máme rodinu.

Kolíšem medzi dvoma svetmi, ani jeden z týchto svetov mi nie je domovom. Plánovitosť verzus neplánovitosť.
V minulosti som sa zvykla cítiť ako ufonec medzi ľuďmi za to, že akosi neviem zapadnúť. Mala som pocit, že ja stále neviem, čo mám robiť, zatiaľ čo ostatní áno. Dnes už si to nehovorím. Dnes sa cítim ako eskimák medzi ufóncami :-) Udržiavam rovnováhu medzi svetmi a vidím, že sa to dá...

Moja spokojnosť je moja príroda vo mne. Vládne tam chaos a divočina :-). Mrzí ma to, ale zároveň ma to oslobodzuje. Učím sa žiť s tým, čo v sebe mám, a nie s tým, čo by som v sebe chcela mať. Hľadám cestu skrz svoje reálne možnosti a nejdem cestou ostatných ľudí, pretože mne to neprináša rovnaké výsledky ako im... Uvedomila som si, že väčšou hodnotou ako materiálny úspech, je pre mňa prežitá cesta, ktorá zohľadňovala moju špecifickosť a moju "vnútornú prírodu". Verím, že v spolupráci sama so sebou dosiahnem oveľa viac, aj keď to nie je pre oko hneď viditeľné.

Keď sa niekedy strácam v chaose všedých dní a moja rozvaha je na dovolenke, viem že nie som jediná takáto.
Hovorím si:

"Moja spokojnosť je moja príroda vo mne."

Staršie
Novšie