Tma a samota

Autor: Lenka

Rozhovor o ústraní a v tme s Romanom Mieslerom

Na lazoch v Zaježovej sa nachádza meditačné ústranie v malom domčeku pod lesom, kde sa návštevníci môžu uzavrieť do samoty a ticha uprostred prírody. Takisto CEEV Živica prevádzkuje aj ústranie v tme. Tu sa okrem samoty a ticha uzavriete aj do úplnej tmy.

Tento projekt prevádzkuje Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica ako súčasť Vzdelávacieho centra Zaježová.  Projekt ústrania vedie a realizuje Roman Miesler, ktorý na Zaježovej už roky býva, a okrem práce na centre a ústraní je aj vášnivý buddhista a vedie meditačné semináre pre verejnosť.

Roman Miesler

 

 

Roman, aký má význam pre človeka ísť do ústrania?

Tých možností, kedy sa môžeme venovať iba čisto sami sebe, je strašne málo.

V priebehu celého života sme niečím podmienení, vždy sme v nejakom vzťahu so svetom, ktorý od nás niečo očakáva. Preto má zmysel občas všetko opustiť a byť nejaký čas iba sami so sebou.
 

Aký je rozdiel medzi tým, keď je človek na ústraní pod lesom a v ústraní v tme?

Ústranie v lese a pobyt v tme sú si podobné, aj keď sú to dva rôzne projekty. To čo môže nastať v ústraní, môže nastať aj v tme, akurát s tým, že v tme človek nič nevidí ani nepočuje, takže pomerne rýchlejšie sa nastávajú určité procesy v človeku.

Teraz sa budeme chvíľu baviť len o meditačnom ústraní- o chatke pod lesom na kopci.

Ako to prebieha, keď tam človek príde? Človek príde a napríklad nevie, čo má robiť?

Dosť veľa ľudí prišlo do ústrania presne takto, že chceli meditovať, no nevedeli ako, a nakoplo ich to. Potom sa mi ozývali, že začali meditovať. Určite to má zmysel aj takto.
Je tu možnosť konzultácií. Keď tam návštevníka odprevadím, tak sa ho opýtam , ako na tom je, či potrebuje nejakú podporu. Ak áno, tak si môžeme hneď sadnúť, alebo sa dohodneme, že tam prídem napríklad za deň. Niečo mu poviem ja, on mi povie ako sa mu darí a podobne.

A nemôže takýto návštevník ústrania, ktorý tam príde bez predošlých meditačných skúseností, meditovať zle, alebo si nejako uškodiť?

Ľudia väčšinou keď nevedia meditovať a idú po prvý krát, keď začínajú, tak nato nejako extra netlačia. Uškodiť si môžeš vtedy, keď to robíš násilne. Keď si myslíš, že vieš ako tú techniku používať a používaš ju tvrdo a intenzívne, tak vtedy by si si mohla asi uškodiť.

Ale vždy je to o prístupe. Ten zámer, prečo to človek robí, ten je veľmi dôležitý.

Navyše často krát to u ľudí nie je o duchovne, ale skôr je to o urovnávaní si nepríjemných pocitov.

 

Takže čo tam vlastne ľudia hľadajú, alebo riešia?
 

Ono je to pestré s čím tam ľudia chodia. Myslím si, že tri štvrtina ľudí chodí vyslovene meditovať, ale nie všetci vedia meditovať, alebo že by dopredu vedeli, čo idú robiť. Chcú meditovať, ale nevedia poriadne, čo tam idú robiť. Ale určite väčšia polovička vie čo idú robiť a vedia to veľmi dobre. Oni si tam urobia rozvrh, podľa ktorého idú a je to intenzívne. To máš potom pocit, že nemáš čas :) Od rána do večera len medituješ, ale ešte by si potrebovala, aby ten deň bol ešte trošičku dlhší, aby si to celé stihla.

Ono aby meditácia priniesla to čo má priniesť, tak to človek musí robiť pravidelne. Vďaka tej pravidelnosti sa ti začne trošičku meniť vnímanie sveta aj povaha, a potom už ti to nedá. Že tá dobrá cesta životoom ani nevedie inokade.

A čo ústranie v tme. Hovoril si, že je intenzívnejšie. Čiže predstavuje nejakú silnejšiu terapiu, alebo možnosť poznať seba samého? 

Človek sa môže v tme dostať hlbšie bez toho, aby nejako extra niečo robil. Stačí, keď sa tomu poddá a nechá tmu pracovať.
Stačí, keď nemá problém s čímkoľvek, čo sa mu tam deje a nevytvára voči tomu odpor. Alebo nehľadá nejakú formu zábavy či sebapotvrdenia. 

V bežnom živote sa od nás stále niečo očakáva, ale v tej tme nemusíš vôbec nič.
Aj keby si to celé preležala a prespala, tak ťa nikto nevidí. Takže pokiaľ ti to ten tvoj vnútorný tyran a dozorca dovolí, tak to tam môžeš stráviť aj takto.

 

Takže si tam chodia návštevníci dobre pospať? :-)  

Často krát to tak je, že na začiatku ľudia veľa spia a odpočívajú. Na tom nič nie je. Potom sa im to prevalí do takého prirodzeného poddania sa tme. A keď sa odovzdajú, začnú im prichádzať rôzne pochopenia, ako na psychologickej rovine vo vnímaní seba samého, svojich vzťahov a svojho života, tak aj v duchovnej rovine.

V duchovnej rovine dôjde k stíšeniu mysli, k stíšeniu veľmi silnému a intenzívnemu.

Tak ako sa o to človek snaží aj v meditácii. V tme to môže prísť v priebehu týždňa, veľmi silný a živý pocit pokoja mysli. Nie otupenosť, ale jasný a živý pokoj mysli.

Mnoho z ľudí tam malo ešte hlbšie pochopenie tohto duchovného rozmeru.

To znie veľmi dobre. Je to niečo, čo je pre návštevníkov tmy bežné? Majú toto očakávať?
 

Nie každý sa do toho tak rýchlo uvoľní. Niekto sa tomu bráni celú dobu.

Niektorí ľudia pri rozhovoroch riešia politiku, čas, alebo proste čokoľvek, aby sa uvoľnili.

Tam sa to dá úplne ľahko poznať na tom, že keď prídem, tak sa ľudia pýtajú stále, koľko je hodín.

Riešia to preto, lebo to je posledný styčný bod, na čo sa môžu spýtať a o čo sa môžu nejakým spôsobom opierať a riešiť to.  Lebo tam nemajú nijaké vonkajšie podnety, ktoré by inak mohli riešiť.

Pár krát sa mi stalo, že som mal niečo s autom a keď som prišiel neskôr, o dosť, tak ten návštevník ubytovaný v tme sa musel konfrontovať s tým, že som neprišiel. Stále na to myslel, prečo neprichádzam, premýšľal, čo sa stalo, prečo sa to stalo a či ešte vôbec dnes prídem. Či to nie je nejaký test. Jeho myseľ neustále očakávala, že prídem, že donesiem jedlo a že sa porozprávame.

V tme je času dosť, takže keď sa ti tam niečo takéto rozbehne, tak to môže trvať pokojne aj celý deň.

Vďaka tomu tento človek pochopil, že to očakávanie, ktoré mal, že prídem, to predpovedanie toho, čo bude, mu prinášalo obrovské množstvo utrpenia.

V takomto prípade a v prípadoch jemu podobných návštevníkovi stačí úplne bohato pol dňa nato, aby zistil, že jeho očakávanie mu spôsobuje utrpenie. A tak to potom pustí. Vykašle sa nato a povie si, že sa nebude vymedzovať svojim očakávaním, a že sa nebude orientovať na to, či prídem, alebo nie.

 

Ako vieš, čo človek v tme potrebuje a prežíva? Netreba mať na to nejaké zvláštne vzdelanie?
 

To nemôže robiť niekto, koho to neťahá k práci so sebou samým a ešte takýmto spôsobom.

Tým, že som si tým už veľakrát prešiel, a stále chodím do tmy, tak už viem, kde ten človek približne je. Ono je to navyše na ľuďoch vidieť, čo asi riešia. Často krát ani sami nevedia, čo sa im vnútorne deje, no nejako sa cítia a na základe toho to vidím.

A keď človek rieši napríklad rodinné problémy, alebo nejaký aktuálny problém, tak to tam rieši celú dobu?

Je to také komplikované. Človek si myslí, že ide niečo konkrétne riešiť, a nakoniec sa ukáže, že rieši niečo úplne iné. Tá tma vždy odhalí to, čo je naozaj akútne, čo je potrebné...
Je to rôzne. Aj keď bol niekto viac krát, tak zakaždým to mal o niečom inom. Niekedy to bol silný duchovný zážitok a druhý krát to bolo iné. Rozbilo to napríklad niečo v psychologickej rovine. Rozbilo to určitý pohľad na seba, ktorý mal dlhú dobu utkvelý, a zrazu mu to takým spôsobom rozbombardovalo, že musel úplne prehodnotiť život. Takže v druhom pobyte sa pozrel na niečo, čo sa mu v tom prvom pobyte ani náznakom neobjavilo.
Ale nejaký spôsobom to spolu komunikuje, pretože keď ide človek druhý krát, tak má pocit, že nadväzuje na niečo, kde skončil naposledy. Ale nedá sa povedať dopredu, čo človeka v tme čaká.

Nie každý návštevník sa snaží o duchovné poznanie. A čo tí ostatní?

Niekto tam chodí si odpočinúť a dobiť fyzické baterky, uzdraviť telo- funguje to aj tak. Niektorým ľuďom to pomohlo napríklad s chrbtom, alebo bedrami, s depresiami, so zrakom. Pomôže to tak celkovo energetizovať telo. Hovorím to z toho, čo mi ľudia povedali.
Takže ako to má dopad na psychiku, má to dopad aj na fyzickú rovinu. Ono ten úplný pokoj, do ktorého sa človek ponorí, urobí svoje.


 

Bavme sa chvíľu o samotnom budovaní ústrania. Je to projekt založený na financovaní z darov obyčajných ľudí. Aký sú Slováci v štedrosti? Je vôbec možné niečo takéto vybudovať z darov?

Hlavnou hybnou silou vybudovania bolo, že na meditačných seminároch, ktoré vediem, boli ľudia ochotní prispieť .
 A z darov sa vyzbierali prostriedky na stavbu. Materiál zabezpečila Živica, a ja som to robil v rámci svojho zamestnania. Pomáhali na stavbe aj ľudia, ktorí chodia na meditácie.
Ale napríklad Tma (ústranie v tme) bola úplne celá postavená z darov, tu už neprispievala organizácia ani na materiál.

 

Takže ľudia sú ochotní dávať?

Ľudia sú ochotní dávať, to určite áno. Keď vidia, že chceš priniesť niečo, čo tu nie je a čo má naozaj zmysel, tak sú ochotní prispieť. Pokiaľ vidia čistý úmysel.
V nás ľuďoch to je prirodzene. Ono sa síce hovorí, že na Slovensku takíto ľudia nie sú, ale sú. Takíto ľudia sú všade.
Čo sa týka ústrania, v ľuďoch sa prejavila určitá forma altruizmu, pretože časť z nich poskytla peniaze, a boli aj pomáhať, ale na ústraní potom nikdy neboli. To bol dar odovzdaný tak povediac  „do priestoru“. Bez toho, aby očakávali z toho nejaký osobný prospech.
A keď človek vidí, že sa to dá, že dávať je prirodzené, tak to povzbudí potom ešte viac dávať. 

 

Dávanie nefunguje tak, že sa človek rozdá a všetci ostatní to zneužijú. Keď niečo dáš a pritom neočakávaš, že príde niečo naspäť, tak ono sa ti to skôr alebo neskôr nejakou cestou zase vráti.

A tvoj dar podnieti ďalších ľudí k niečomu podobnému napríklad niekde úplne inde.

Takže dar „do priestoru“ je dobrá vec...

Určite áno. No človek musí aj premýšľať, kam to dáva, načo to dáva, aby to celé malo zmysel.

Ako sa darilo ústraniu, keď ste ho otvorili? Väčšina bežných ľudí nedokáže pochopiť, prečo by niekto mal ísť meditovať niekde do lesa a byť tam úplne sám...
 

Prišlo mi to také smutné tie prvé dva roky. Keď sa to nenaplňovalo, tak som bol zúfalý. Myslel som si, že budem musieť zháňať bezdomovcov, ktorých by som tam ubytoval, aby to nebolo prázdne. :-D
Našťastie sa situácia zmenila. Teraz je veľa mesiacov v roku, kedy je ústranie kompletne  vyťažené. Čo sa týka ústrania v tme, tak tam je taký veľký záujem, že sme vybudovali ďalšiu tmu.
Ukázalo sa, že má zmysel robiť takéto projekty dlhodobo, pretože časom ústranie priťahuje omnoho viac ľudí. Ľudia si to medzi sebou povedia a každú chvíľu sa mi niekto hlási.

Takže dnes je už taká „spoločenská požiadavka“ na to ústranie :) a sa vám to pekne napĺňa aj bez reklamy...

Áno, bez reklamy. Ja som ani veľmi nevedel, kde to propagovať. Nedá sa chodiť po námestí a rozdávať letáky, ani to cpať ľuďom do schránok na sídlisku. :)  
Ono sú síce miesta, kde sa ľudia schádzajú meditovať, kde by sa to dalo dať, ale toho je strašne málo...

Ja som tiež občasný návštevník ústrania... No občas sa ma niekto opýta: „S kým tam ideš?“  :-)
 

Ono to zo začiatku tak bolo, že o to mali záujem mladé páry. To som musel stopnúť, aby som udržal náš čistý zámer. Požehnali nám to aj traja rôzny duchovný učitelia: Ctihodný Dhammadípa- učiteľ mahajány a theravádového buddhizmu, Lopön Tenzin Namdak- učiteľ tibetského budhizmu a Juraj Jordán Dovala- biskup Cirkvi československej husitskej.

Tu u nás je to schválne urobené tak, aby to bolo malé, aby sa tam vošiel iba jeden človek...

Ak je to väčšie, má to tendenciu sa zvrhnúť na to, že sa tam ľudia zgrupujú a užívajú si ako keby dovolenku. Nie je to potom už o samote.
 

Chodia do ústrania aj kresťania?

Áno.

Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.

Autorka: Lenka Tigrík Andová