Meditujúca žena v zenovej tradícii

Autor: Lenka

Rozhovor so zenovou mníškou žijúcou na Slovensku.

Silvia Kishó Gulová. Povolaním sa venuje autistickým deťom, no mnoho ľudí v jej okolí ani nevie, že je mníška. Má oholenú hlavu, avšak okrem toho by ste ju od bežných ľudí vôbec nerozoznali. Viac o jej živote, ako aj o zenovej buddhistickej tradícii sa dočítate v tomto článku.

 

Silvia, ako si sa dostala k zenu? Podľa čoho si vedela, že toto je tvoja cesta?

Ono je to tak. Urobíš krok, a potom už len padáš. A už nemáš ani možnosť sa rozhodovať, tak ako nemáš možnosť sa rozhodnúť nadýchnuť a vydýchnuť. Len to musíš robiť. Asi tak to je, keď ťa stretne to, čo ťa má stretnúť, keď nájdeš svoje miesto.

Zazen som začala praktikovať pred 20 rokmi, keď som bola na škole, FTVŠ. Cítila som, že nezapadám medzi tých ľudí, ale stále som mala pocit, že je problém vo mne. Jediné moje útočisko bol tanec, veľa som trénovala, a mala som jednu dobrú kamarátku. A keď sa kamarátka zamilovala, už nemala na mňa čas. Bola to pre mňa v tom čase veľká kríza. Povedala som si, že musím so sebou niečo robiť.

V takých chvíľach, keď sa rozhodneme nájsť pomoc, tak tá príde sama.  

Mali sme v škole psychologičku, ktorá robila psychoterapeutickú poradňu.
Od psychoterapie som sa dostala aj k či-kungu. Terapeutka mi povedala, že potrebujeme pre cvičenie či-kungu viac priestoru, a pozvala ma do dóžó. A ja že, čo je to dóžó? Vysvetlila mi, že to je miesto, kde praktikujeme zazen -tichý sed. Tak sme si to tam vyskúšali.

No, a odvtedy... to bol ten posledný krok do neznáma. Odvtedy v podstate len padám ako kameň do vody, a už je to vlastne tých 20 rokov. Ale mám pocit, že to bolo včera.

Mňa stretol zazen, našla som svojho majstra, ktorý je pre mňa nevyhnutný, pretože mi odzrkadľuje všetky moje pasce. Rozbíja moje ilúzie a bezpečné schránky, ktoré mám.
Stále si pamätám svoj prvý zazen, tú atmosféru, to množstvo ľudí, zážitkov, stavov a ilúzií, ktoré som mohla uvidieť.

Všetci si vždy myslíme, že ak nájdeme ten svoj spôsob duchovného rozvoja, tak že sa potom všetko vyrieši, budeme len šťastní a budeme zažívať len harmóniu. Ale ak je to pravá cesta, tak zisťujeme, že to je neustále úsilie a že nejaké trvalé šťastie v tomto svete nikdy nedosiahneme.

Odhaľovanie svojich ilúzií a chýb, to je cesta do nekonečna. Niet konca.

U vás, v zenovej komunite sú muži aj ženy.  Nie je zen so svojou hierarchiou a disciplínou skôr taká tvrdá cesta pre mužov? 

Majster Dešimaru

Podstata nášho učenia, alebo učenia majstra Sando Kaisena vychádza z učenia jeho majstra, ktorým bol majster Dešimaru. On priviedol toto učenie z Japonska v 60.rokoch minulého storočia do Francúzska, do Paríža. A japonský zen buddhizmus - škola Sótó, z ktorej pochádza naše učenie a učenie nášho majstra, bolo veľmi tvrdé. Pretože Japonci sú veľmi jasní, strohí a samurajskí.

Učenie Sótó bolo oprostené od pseudoceremónií a nejakých takých lahodných vecí, bolo veľmi jasné, slúžilo osekať ego čo najviac. A to bolo blízke Japoncom. Pretože oni tak fungujú. Im to pomáha a ich to rozvíjalo. Fungovalo to takto 700 rokov.

A majster Dešimaru to priviedol ako patriarcha do Európy. So svojou genialitou, bez toho, aby vedel poriadne jazyk, vedel čiastočne po anglicky, nepoznal kresťanstvo, poznal Európanov len z kníh, všetko tu bolo iné.

A on, iba so svojou Kesou* a s textami svojho majstra, prišiel do Európy orať brázdu, hlásať úplne niečo nové, o čom ľudia nemali ani šajnu. A svojim neskutočne veľkým srdcom a charizmou aktualizoval tento japonský, pre nás striktný a jasný zen na európsky. Ale stále tam prevažovala tá jeho veľká mužská charizma. Bol naozaj veľmi jasný, mal veľkého silného ducha, chodil s kyosaku*, a jeho hlas keď sa ozval, všetko to malo mužský charakter.

Náš majster hovoril, že sa ho všetci báli, lebo bol veľmi hrozivý. Ale odrazu sa zmenil na malé dieťa a začal sa smiať, a tá zmena bola neustála. On nastavil pravidlá zenu. Tak, aby boli jasné a neochvejné. Hierarchia japonského štýlu.

Sando Kaisen

Náš majster, Sando Kaisen, bol tiež voľakedy taký, mal veľa energie, bol bojovník, cvičil Aikido, trénoval, vytvoril si svoje bojové umenie, všetko sa

snažil robiť, a dodnes robí precízne. A tiež bol taký striktný. Vtedy veľa mužov viedlo dóžó. Bolo veľa mníchov. Menej žien.

Vtedy to bolo také jangové, a naozaj z istého pohľadu, si tí muži ako keby realizovali svoje ego. Ale to bol vlastne len odraz, dočasný fenomén alebo akokoľvek to môžme nazvať. Oni robili čo mohli v rámci svojich možností. Všetko vtedy malo svoj význam. Všetko vždy tak harmonicky sedelo.

Ja som tiež bola kedysi veľmi tvrdá. Mala som oveľa viac taký mužský charakter. Ale jednak starnem, a tá energia sa vyčerpáva :), ale cítim- zakúšam tiež viac a viac to, čo aj Majster hovorí: že jemnosťou sa ľudia otvárajú, nie tvrdosťou, vtedy sa zatvárajú.

Roky šli, a hlavne roky praxe zazenu, aj učenie nášho Majstra zjemnelo, prax sa prehĺbila. On hovorí, že to, že dlhé roky praktikujeme, znamená, že nie je potrebná taká tvrdá škola, ktorá osekáva naše ego, rozbíja tú škrupinu, ale prechádza tou lahodnejšou cestou, príjemnejšou, nežnejšou. A dnes, ako keby bolo viac žien, ktoré vedú celé krajiny, teda Sanghu tej krajiny. Ale aj mužov je stále dosť.

Muži sa učia byť mužmi a ženy sa učia byť ženami. V našej praxi však, keď sedíme zazen- tichý sed, nie je dôležité, kto je muž a kto žena.

Ty si mníška. Ako dlho sa striháš?

Začala som v roku 2006. Strihanie je taká obnova. Obrazné odťatie ilúzií- stavu, ktorý je - odťať a začať nanovo. Je to veľmi príjemné. 

To si musíš aj každý tretí deň holiť?

Na to nie je nijaké pravidlo. No vždy keď ideme do kláštora, tak nadstavíme ducha tak, že dáme všetko dolu...

Ste tam viaceré mníšky. Koľko je mníšok na Slovensku?

:)

Jedna?

Aktualne aktívna jedna, avšak je nás viac.

V Čechách?

V Čechách sú teraz štyri.

Dvakrát do roka sa stretávame osobne, pretože praktikovanie zazenu, ktoré robíme, a celé to učenie, je založené na blízkom vzťahu majstra a žiaka. Najprv si začiatočník, a neskôr prehlbovaním praxe môžeš požiadať o vysvätenie za boddhisattvu. To je taký “medzistupeň”, kedy prijímaš útočisko Sanghy, stávaš sa súčasťou duchovnej rodiny a po nejakom čase, ak si blízko majstra a angažuješ sa a pocítiš, že prišiel čas, tak môžeš požiadať o vysvätenie za mnícha alebo mníšku. Za zenového mnícha alebo mníšku.

V skutočnosti to znamená, že sa stávaš najbližším žiakom majstra, že sa dostávaš blízko, veľmi blízko.

Veľkí duchovní písali, že by sme mali svojho učiteľa obsiahnuť až do morku kostí, aby sa to učenie odtlačilo čo najviac od srdca k srdcu, od ducha k duchu. Aby bolo čo najviac autentické a aktuálne.

Kde sa vy mnísi stretávate? Ako získavaš podporu, keď si jediná na Slovensku?

V podstate, stretávame sa dvakrát do roka, cez letný a zimný tábor v kláštore vo Francúzku a medzi tým máme skype konferencie.

skype

Takže využívate techniku :)

Kedysi Majster Sando Kaisen cestoval  do východnej Európy za nami veľmi často a my za ním do kláštora. Dnes už je starší, venuje sa praxi v kláštore a my sme tiež starší žiaci, šírenie jeho učenia už prenecháva nám. Ale vďaka tejto technike si stále udržiavame živý kontakt.
Pre mňa je naozaj najdôležitejšie, keď som blízko.  Aj keď niekedy je to len tak, o rozprávaní z jeho každodenného života.

Postačí jedno gesto, jedna poklona, a to spojenie sa ako keby obnoví. Tak, ako aj v rodine. Preto je tá komunita taká aká je, a spôsoby komunikovania platia všade rovnaké. 

Ono je to aj tak, že vy- zenoví mnísi sa zriekate svetského života a vstupujete do kláštorného života. Čiže si nehľadáte ani partnerov?

Vyzerá to tak, keď povieš slovo mníška. To je taký náš kresťanský pohľad. Áno, v bežnom ponímaní mníšky alebo mnícha to patrí k tomu.

Nám nikdy náš majster nepovedal, aby sme sa zriekli bežného života, povedal vždy: “Robte čo chcete. Ste mnísi, ste zrelí žiaci. Robíte čo chcete a zodpovedáte sami za seba.

Ale tento krok, táto zmena stavu, odťatie ilúzií, to urobí samé. Žijem bežný život, pracujem, fungujem v bežnom svete, mám priateľov, mám alebo nemám partnera, ale vždy je prioritný môj Majster. To znamená, že ak je potrebné, tak všetko nechám, a idem do kláštora za ním. V akejkoľvek situácii by to bolo potrebné, tak všetko opustím a idem za ním.

Náš majster hovorí: “Netreba sa zatvárať do kláštorov, treba splynúť so svetom takým, aký je.

Až na to, že pre mňa mať deti, nie je cesta. Jednak sa to ani nestalo, a jednak viem, cítim to, že deti, ak sú, tak sú pre svoju mamku prvoradé. No keďže moja priorita je moja prax, tým pádom  tam už nie je priestor pre výchovu detí.

Niektorí si myslia, že svojou prácou si nejako kompenzujem to, že nemám vlastné dieťa (Silvia pracuje s deťmi s autizmom ako terapeutka v špecializovanom zariadení pri DSSpKM, pozn.). Čiastočne, áno. Ale viem, že ich môžem odložiť, skončí mi pracovná doba, a mám zazen, mám prax. Kôli tomu som vlastne tu, v Bratislave. Kôli tomu je moja pôvodná rodina na opačnom konci republiky. Viem, že toto je moje miesto. A pokiaľ sa moje miesto zmení a bude potrebné, aby som bola niekde inde, tak pôjdem tam, kam bude treba. Stále to tak vnímam a to je pre mňa pojem slobody. Že som tam, kde je potrebné byť.

Byť mníchom, mníškou nie je jednoduchá cesta aj preto, lebo mních musí byť bohatý, aby mal dosť peňazí na kláštor, na podporu kláštora a na letné tábory. 

Čiže mnísi musia byť bohatí? Nie je to diskriminujúce?

Otázka peňazí býva častá téma, a sprevádza ju prekvapenie :). V dnešnej dobe, keď je všetko veľmi ľahko dostupné, tak sa dostávame do bodu, kedy energia peňazí je jediný “účinný filter”. To sú tie dnešné pomyselné Himaláje. Kedysi boli kláštory tajne vysoko v horách, a museli sa k nim ľudia dostať po mesačných putovaniach. Niekedy aj zomreli na týchto pútiach, lebo ich niečo uštiplo alebo ochoreli. Teraz je všetko blízko.

Majster to nastavil tak, aby sme si určili priority a našli odhodlanie rozhodnúť sa, čo je pre nás dôležité. Tak to stojí veľa peňazí. 
A tým pádom celé moje životné úsilie sa podriaďuje tomu - našetriť si a zriecť sa všetkých radovánok, osobných, individuálnych, ktoré sú pominuteľné.

Tak to aj v minulosti bolo. Ľudia opustili svoje rodiny, opustili všetko čo mali radi a išli do kláštora. A v dnešnej dobe sa to deje len prostredníctvom tých peňazí. Kláštor potom z týchto darov celý rok funguje.

Máme vždy možnosť vidieť fungovanie nášho kláštora. Nachádza sa vo Francúzku a jeho prevádzkovanie a údržba je finančne náročné. Majster so svojou družkou-mníškou, ktorá ho sprevádza už veľmi veľa rokov, tu žijú normálnym životom. Ani my nemáme inú možnosť, len žiť normálny život. O mne mnohí ľudia v práci alebo na ulici nevedia, čo robím, nevidieť to, okrem toho, že nemám toto tu. (ukazuje na oholenú hlavu)

Keď si sa stala mníškou, tak si zložila sľub a prijala si nejaké pravidlá, podľa ktorých máš žiť?

Áno, prijímajú sa takpovediac prikázania, po japonsky kai.
Prijímajú sa ceremóniou, ktorá nie je výnimočná, a zároveň je :). Za spevu Sútry srdca stávame sa súčasťou duchovnej rodiny, duchovného spoločenstva. Sú to pravidlá, ktoré automaticky sprevádzajú náš život ako popisné pravidlá, nie prikázajúce pravidlá.

To neznamená, že keď prijímame prikázania, že sa vedome kontrolujeme. Tým, že ideme hlbšie do praxe, že pravidelne usilovne praktikujeme zazen, ktorý sám očisťuje všetko čo robíme, tak to samotné už stačí. Praktikujeme zazen, ktorý nám pomáha byť bližšie k svojmu srdcu, a to nám nedovoľuje konať inak. 

Čiže ste v podstate slobodní konať podľa seba...

Náš Majster často hovorí, že my Slovania máme takého silného kresťanského ducha. Do hĺbky máme zakorenené pocity viny a výčitky svedomia, máme vysokú sebakritiku, a veľmi nás to obmedzuje. Máme veľké dobré srdce, ale tým ako sami seba trýznime a kárame, tak spôsobujeme utrpenie sebe aj ostatným ľuďom. 

To neznamená, že keď ma nikto nekontroluje, že môžem slobodne robiť čo chcem. Nemôžem, pretože mi to srdce nedovolí. Ale z druhej strany som absolútne voľná a slobodná. A v momente, keď prichádzajú napríklad pocity viny, alebo nejaké hodnotenie, tak mi zasvieti kontrolka. Časom si to uvedomujem stále viac a viac. Čím dlhšie robím zazen, tým viac vidím tieto svoje obmedzenia.

Vidno to aj na ostatných ľuďoch, že sa hnevajú, že sú nešťastní alebo nevrlí. Náš Majster hovorí, že zakaždým je to len a len utrpenie.
Zakaždým je v nás strach z toho, že prídeme o svoju existenciu ako takú. Vieme, že to raz príde, ale nechceme to prijať, túžime tomu uniknúť, žiť večne. Preto sa snažíme vlastniť čo najviac, preto sa snažíme ukradnúť iným, preto ubližujeme. Avšak aj za týmto ubližovaním nie je nič iné, len naše vlastné utrpenie. A vtedy, ak si uvedomíme, že všetky konflikty, všetky zlé tendencie pochádzajú z utrpenia, vtedy vzniká skutočný súcit. 

Aká je cesta von z utrpenia? Treba si niečo špeciálne uvedomovať na svojom konaní?

Vlastne netreba nič iné robiť, len vidieť jasným pohľadom to, že všetko čo sa deje, čo je, je len tým, že sme si vyhradili svoje nejaké pozície.

Všetko, čo sa deje, súvisí len s nami samými. Nikdy to nie je o niekom inom, o problémoch iných, ale o našich. A ide len o to rozvinúť súcit, rozvinúť trpezlivosť a pochopenie, prečo sa veci dejú tak ako sa dejú. A v tom nám pomáha práve zazen.

Tým, že sa stíšime, že dokážeme byť prítomní v tomto tele čo najviac ako to ide, tak v tej chvíli môžeme jasne uvidieť, ako sa nám kal emócií usádza ako v pohári zem. A môžeme jasne vidieť, čo je utrpenie a odkiaľ vzniká. Praktikujeme pozornosť a tým pádom sa ten vnútorný jasný pohľad rozvíja.

Ako keď máme tmu, noc, a ráno víde slnko. Tma zmizne a nič sme s ňou nemuseli urobiť, odložiť, zabaliť, odzametať, ani odpratať ako sneh. Len proste zmizla vtedy, keď sa rozžiarilo slnko.  Nič sa neudeje, len uvidíme, že to nemá žiadnu existenciu, žiadnu podstatu. A to je zazen.

Jediné útočisko, ktoré máme, sme my sami sebe. Ale kým nato dôjdeme a kým nato vyzrejeme, tak by mala byť na to rodina, alebo v našom prípade komunita. Kým nedozreje človek naozaj na to, že vie, že sa môže spoľahnúť naozaj sám na seba. To je podľa mňa taká nejaká sloboda, kedy sa človek teší a vie si nájsť svoje miesto v spoločnosti, a vie byť šťastný aj sám so sebou. 

Ale mnoho ľudí sí nevyberie svoj osud, napríklad či chcú zostať alebo odísť. Ľudia prídu o svoj domov, o všetko a musia odísť, napríklad v čase vojny... Nikto im nedá čas ani možnosti vyzrieť na to, čo je pre nich dobré a čo nie...

Ako hovorí náš Majster: “Všetko v tomto svete je podmienené, a to, prečo sa nám veci dejú, tak ako sa nám dejú, nemáme šancu sa dopátrať.”  

Tiež hovorí: “Skutočné korene máš tu. Skutočný domov máš len tu.” (ukazuje na srdce)

No čo s tým urobíme?!

Majster nás učí, že celý náš život je škola prijímania. Prijímania neprijateľného. Akceptovania neakceptovateľného. Čo je vlastne najťažšia vec. Ľahko sa prijímajú ľahké veci, a pekné veci- šťastie, láska, priazeň. Ťažko sa prijíma choroba, ťažko sa prijíma neúspech, ťažko sa prijíma strata. A snažíme sa tomu vyhnúť. Ale jediné čo sa s tým dá skutočne robiť je prijať tie veci. A to má ozdravný efekt.

A ak to skutočne prijímeme, tak to bremeno utrpenia sa rozpúšťa. Lebo tá situácia sama o sebe nie je ani tragická, ani šťastná, ani nešťastná, ani zlá, ani dobrá, ona je. To je vlastne naša úloha vnímať ju, že je. Že my sme. Len tak. Bez nejakých nálepok, zásluh, skutkov, póz, našich vedomostí, alebo skúseností... My len proste sme.
Tak ako ja pred tebou, ako ty predo mnou.

Mala som možnosť zúčastniť sa vášho sešinu*. Na mňa tam bolo tak veľa pravidiel, že som mala pocit, že sa nič iné nerieši, iba to, kto čo má robiť, čo nemá robiť a ako to má byť. Až sa mi v tom strácal zmysel toho celého. Samotná meditácia sa mi v tom strácala.

Na začiatku to tak vyzerá, že to je veľká diktatúra, ktorá je ako keby bezvýznamná, ale to je ako keď sa učíš korčuľovať. Tam tiež zo začiatku musíš mať presne nohy, ktoré ťa bolia, prikazujú ti ako si ich máš dať, ako sa máš odraziť, veľakrát spadneš. A potom, ak to všetko prijimeš a naučíš sa, tak potom sa už môžeš slobodne rozkorčuľovať, robiť figúry atď.

Z druhej strany tie situácie sa tak vyvinú, že prinášajú trochu tlak, trochu stres, aby ľudia zotrvávali v pokoji, aj napriek vonkajším veciam. Sme zakaždým iní. Sme tu v kľude v tichu, potom zase príde trochu stresu, potom sa zasmejeme, potom príde nejaká otázka, ktorá sa týka dharmy, nejakej vážnej témy… A toto s nami robieva aj Majster celkom bežne, že chvíľku sa smejeme, chvíľku je úplný chaos, potom sa zase stíšime. To je ako život. Vždy je nejaká iná situácia, a všetky situácie sú dobré.

Keď máme sešin, všetci máme nejakú úlohu. Ten kto má službu nesmie byť ani príliš iniciatívny, ani príliš lenivý, proste nájsť spôsob. 
Presne ako v zazene- ani príliš uvoľnený, ani príliš napätý, ale je to transformované do života. Do životných situácií, ktoré sa neustále menia. V takých ústraniach sa rozvíja pozornosť, pritomný okamih, ktorý sa mení. Rozvíjame schopnosť stále byť živí a prispôsobiť sa danému momentu. To je naša prax. Nezastavovať sa na tom, že som urobila nejakú chybu, že niekto niečo povedal, čo sa ma strašne dotklo… Nie, to všetko treba nechať a ísť ďalej moment od momentu.

Je to taká veľká škola byť slobodní a byť živí, neostávať v pamäti minulosti, neostávať v strachu z budúcnosti, ale byť tu a teraz. 

Praktikujete vždy len spolu? Či aj doma ľudia cvičia?

Je to individuálne-podľa potreby. Ja cvičím aj sama, ale základ, podstata, je praktikovať spolu.

Človek nie je individuálny tvor a učenie Majstra Sando Kaisena je nastavené tak, ako ho praktikoval jeho majster a všetci majstri v línii za ním. Je to duchovná sangha. V skupine sa je veľa čo naučiť. Už len od adaptácie, od prijatia svojej pozície v hierarchii, pretože u nás je veľká hierarchia. Je to veľká hra, pretože vždy má niekto svoje miesto, poradie, priority a zodpovednosť. Je to veľká škola poslušnosti, škola pokory, škola slúženia iným, a tiež prijímania slúženia od iných.

silvia

Nikto za mňa moje prekážky, moje ilúzie nerozozná, nikto nedokáže prijať namiesto mňa moje emócie, moje strachy, moje radosti. To si vždy každý intímne rieši sám so sebou. A v tomto mi nepomôže ani môj majster. Ani by mi nikdy nechcel pomôcť. Ani mi nikdy nehovorí, čo mám robiť. To vždy si človek musí sám v sebe urobiť. To je jasné.

Ale v živote žijeme v komunite. To skutočné umenie života je zostať sám v sebe, ale v jednote so všetkým, v súlade s inými ľuďmi.

Sú síce rôzne ústrania, kde sa trebárs nerozpráva, ale ja to vnímam tak, že mne viac pomáha a učí ma to, keď sa konfrontujem s niekým, kto ma štve, alebo komu neviem odolať atď.

No ale v tej chvíli, keď si v nejakej emócii, dobrej, či zlej, tak sa to ako keby nedá neprežiť...

Nedá, ale vtedy je tu prax zazenu, ktorá ťa dáva do tela. Vtedy sa sústredím na to, ako sedím, ako sa nadychujem a ako vydychujem. A vtedy hmota, telo samotné, nás uzemní, a dá nám rozlíšiť pozornosťou, že to je len emócia.

Najprv, kým si to uvedomíme, tak to trvá strašne dlho. Niekedy týždne, že to bola len emócia. Potrebujeme to nejako spracovať, rozpoznať atď. Ale postupne, tým že robíme zazen, a praktikujeme pozornosť, prítomný moment, tak sa tá doba skracuje, kým si to uvedomíme, a kým to už nebolí, kým nás to neovplyvňuje, alebo nás to nevťahuje.

A náš majster hovorí, že to dokáže byť v jednom momente. V jednej chvíli. A vieme to rozlíšiť až do úplného detailu.

Nedávno sa mi stala taká vec, že som telefonovala s mamou, úplne presne do mňa zaryla, a len som cítila, ako mi rastie hnev a ako som vypustila prvú vetu. No keď som sa počula, tak som si uvedomila, že to je preto lebo . . . a hneď sa to rozpustilo. A ja som nemusela ani nič robiť, videla som ten mechanizmus. A zakaždým to bude kratšie.

Keď vidíš jasne veci ako sa dejú, čo povieš, čo počuješ, čo hovoríme, čo konáme a čo myslíme, tak potom tá slučka toho, že to považujeme za realitu sa zmenšuje. A je stále kratšia.

Vieme si to uvedomiť. Tak ako keď v zazene sedím a objaví sa nejaký obraz, na chvíľku sa doňho ponorím, stratím sa v ňom, ale o chvíľku sa nadýchnem, vydýchnem a už je preč. Tak presne je to aj v živote. Emócia je zrazu tu, je silná, s nami zakmáše, ale o chvíľku sa stratí. A už tu nie je. To chce práve nejakú prax, ktorá nás absolútne uzemní a zprítomní.
Dá sa to. Dá sa to veľmi rýchlo. Je to otázka cvičenia. Máme neskutočné množstvo možností.

Majster Dešimaru, učiteľ nášho majstra, tiež často hovoril, že zen je cesta úprimnosti. Úplnej.
Že treba mať veľkú odvahu, sadnúť si do seba samého, do tej samotky, a byť tvárou v tvár samému sebe.
Vidieť všetky svoje pasce, ako chceme byť lepší, ako sa chceme páčiť iným. Koľko všetkého možného robíme, aby sme sa páčili iným. Aby nás milovali.

A najnovšie majster hovorí, aj v pedagogickej praxi sa tak potvrdzuje, aj vedecky, že vzťah s matkou a rodinná väzba je taká, že traumy s detstva nás strašne hlboko ovplyvňujú.

No hej, niečo nás určuje, my o tom nevieme, ale možno práve toto je ten dôvod, prečo je človek tak hlboko nespokojný, že začne hľadať pravdu, a hľadať duchovnú cestu.

No, je to hnací motor. Ilúzia sa stáva učením, múdrosťou. Z nevedomosti vzniká vedomie. A naopak.

Jin-jang je o tom. Z temnoty je jasnosť. Preto sú dobré ilúzie, preto sú dobré tie traumy. Prijať ich a brať ako živnú pôdu, náš motor, aby nás to hnalo k samému sebe. To je taký kolobeh. Stratili sme sa v traumách, ale tie nás vyvedú do jasnosti a zase sa tam dostaneme. To je nekonečné kolo transmigrácie, z ktorého vychádzajú len tí svätí.

Koleso šťastia :)

A nešťastia :)

 

Ďakujem za rozhovor.

www.zazen.sk

Rozhovor  spracovala Lenka Tigrík Andová

Slovník pojmov:

Kesa= je časť oblečenia mnícha a mníšky, je to symbol “Odkazu učenia” - pre mnícha to najvzácnejšie čo má;
sešin= pravidelne sa opakujúci intenzívny zenový zásed- stretnutie mníchov na spoločnej meditácii;
kiosaku= palica v dóžó...volá sa tiež "palica prebudenia" používa sa na odblokovanie prílišného napätia alebo pri zaspávaní.