Meditačné centrum JAVORIE

Autor: Lenka

Rozhovor s Jurajom Porubským

Centrum Javorie sa nachádza na strednom Slovensku v pohorí Javorie, nad obcami Vígľašská Huta-Kalinka, Stará Huta a Horný Tisovník. Vzniklo zrekonštruovaním bývalého detského tábora v prostredí krásnej prírody. Javorie je prispôsobené výlučne na meditačné zásedy. Je ako stvorené na ničím nerušenú meditáciu a prehĺbenie sústredenia  bez zbytočného vyrušovania vonkajším svetom.

 

Poďme pekne od začiatku. Ja som sa stretla s tým, že vzniklo nové meditačné ústranie pred niekoľkými rokmi na Zaježovej, čo je v podstate za kopcom od Vášho centra. Vtedy mi volala kamarátka, že tam zháňajú kuchárov na meditačný zásed. Myslela som si, že ide o nejakú malú chatku pre pár nadšencov, ale keď som potom neskôr videla ten priestor, zostala som prekvapená...

V centre máme hlavnú budovu, ďalej 15 malých chatiek a 3 väčšie chatky. Centrum je vybavené kuchyňou hotelového typu... takže áno, Javorie je väčší projekt.

Aký má cieľ meditačné centrum Javorie?

Cieľom Javoria je poskytnúť miesto tým, ktorý chcú meditovať, aby meditovať mohli. A aby mohli meditovať na čo najlepšom možnom mieste. Aby tu mohli meditovať podľa možnosti kedykoľvek, aj mimo oficiálne vyhlásených kurzov. Javorie by malo byť pre meditujúcich niečo ako útočisko.

Kde ste ako zakladateľ vzali myšlienku vybudovať meditačné centrum? To je beh na dlhé trate s neistým výsledkom. Na čom bola založená vaša motivácia?

V princípe bola moja osobná motivácia spôsobená jedným z intenzívnych dvojtýždňových meditačných zásedov, na ktorom som zažil niekoľko vhľadov za sebou a z toho sa poskladal taký „efekt“, ktorý zapríčinil vznik tejto vízie.

Ak meditujete, mali by ste vedieť, že vhľad je niečo, čo prenikne celým vašim vedomím. To vás nenapadá myšlienka, vhľad preniká celou vašou bytosťou až do najhlbších úrovní mysli. V tej chvíli máte pocit, že neostalo nič nedotknuté. To znamená, že skúsenosti, ktoré v tom zažijete, naozaj s vami pohnú a  zmenia vás.
Zažil som jeden vhľad, ktorý mi ukázal, že všetko, čo sa deje, sa deje za účelom dosiahnutia cieľa, ktorý je naozaj dobrý. Aj veci, ktoré sú nepríjemné. 

Život za účelom dosiahnutia dobrého cieľa používa nepríjemné prostriedky, pretože tieto prostriedky fungujú, pretože nás motivujú. Vďaka nepríjemnostiam sme ochotní a schopní siahnuť hlboko do svojich rezerv, alebo do svojej mysli, a nájsť tam veci, o ktorých sme nikdy netušili, že tam dokážu byť.

V ďalšom vhľade som zažil poznanie utrpenia, ktorému sa hovorí samsárické utrpenie. To, čo si myslíme, že v skutočnosti sme, teda Ego, je len určitá konštrukcia v našom vedomí. A vedomie má tú vlastnosť, že kontakt našej mysli s ním chutí ako pocit JA, ako ego. Pocitovo nám naše ľudské vedomie nahovára, že sme niečo oddelené od ostatných.
Tiež som pochopil, že na túto chuť JA=ego sme si tak zvykli, že sa s tým identifikujeme. A keby len to. Prúser je v tom, že celé tisíce a stovky tisíc životov, čo tu žijeme, konáme oklamaní touto ilúziou a myslíme si, že niečo ako JA existuje. A potom podliehame všelijakým na seba zameraným túžbam, niečo chceme, niečo zas odmietame... a to do takej miery, že sme schopní živiť také veci ako je nenávisť, vojna... 
Táto ilúzia spôsobuje, že celé životy doslova strieľame do prázdna a míňame svoj čas a úsilie na veci, ktoré nám nijako nepomáhajú.

To bolo niečo čo ma veľmi hlboko zasiahlo a tak som pochopil, alebo to skôr vo mne tak spontánne vzniklo, že ja už ďalej nemôžem spôsobiť ani milimeter utrpenia svojím konaním, a že si uprostred toho všetkého musíme pomáhať.

Takže ste po týchto skúsenostiach túžili urobiť niečo zmysluplné a prišiel nápad postaviť meditačné centrum?

Tak nejako popritom všetkom sa mi prehadzovali aj ďalšie hodnoty, a keď som potom prišiel domov z tohto ústrania, zapol som si počítač a pozerám na tie faktúry, na všetky tie nuly, sumy a peniaze, a z hrôzou si hovorím: „Ty čo tu robíš, preboha. Čo je toto za hovadinu?“
A tak som nejako čumel do toho a snažil som sa to stráviť pár dní. Potom som si spomenul na jeden príjemnejší vhľad, ktorý mi hovoril, že všetko čo sa deje, má svoj cieľ a má svoj zmysel, a že pre niečo dobrého to existuje. 

Položil som si otázku: „Čo dobrého môže byť dôvodom toho, že som sa dal na biznis?“.
A to som nebol v nejakom ťažkom balíku, ale už bolo vidno, že rozhodne to bude nadštandardný príjem.Napadlo mi, že zrejme je to tým, že mi bola ponúknutá príležitosť s tými peniazmi niečo dobré urobiť. Prvé čo ma spontánne napadlo bolo meditačné centrum, nakoľko ako meditačná komunita sme meditovali už od roku 1994,  toto bol rok 2005. Vravel som si, že bude dobré, keď učenie bude mať svoju základňu, svoj prístav. Tak vznikla táto vízia, ktorá sa potom rozvíjala.

Ako dlho funguje centrum pre hostí a akých učiteľov ste doteraz hostili?

Fungujeme od novembra 2013. Za ten čas sme tu mali rôzne semináre, so Ctihodným Sujivom z Malajzie, s jeho žiakom Ctihodným Gavésim, ďalej s bývalým mníchom v civile, bratom Dassanom. Ďalej tu bol majster U Tejaniya z Barmy, ktorý je veľmi populárny. Mali sme tu mníšku mae-či Brigitte, ktorá je pôvodom Rakúšanka, ale je thajskou mníškou. Ďalším hosťom bol Jeff Oliver, Austrálčan a bývalý mních, ktorý žije životom, ktorý sa mníšskemu podobá. Sú to všetko ľudia, ktorí sa živia tým, že učia, je to ich spôsob života, nechodia do zamestnania.

Čiže niektoré školy a majstri chodia pravidelne?

Áno. Učitelia, ktorí učia celoročne, majú do istej miery ustálený kalendár, zvlášť keď cestujú po celom svete. Napríklad brat Dassana nadväzuje na Sujivove kurzy a pomáha mu aj ako pomocný učiteľ na jeho seminároch v Taliansku. Je v tom určitá pravidelnosť. Akurát majster U Tejaniya je dosť vyťažený, je veľmi populárny, pravidelnosť nevieme zaručiť.

Podľa toho, čo spomínate konštatujem, že ku vám chodia predovšetkým budhistické školy, konkrétne ste mi do telefónu spomínali theravádový budhizmus, tibetskú školu budhizmu a zen. Ste prístupní aj iným skupinám?

Jedna zo základných otázok bolo duchovné smerovanie centra a jeho otvorenosť iným typom akcií. Zameriavame sa len na kurzy spojené s meditáciou, lebo meditačné energie sú tu tak výnimočné, že ich určite nechceme zmiešavať s niečím iným.

A čo také školy ako je napríklad jóga?

My sme zvyknutí na naozaj intenzívne zásedy, kde ľudia meditujú nonstop. Chceme tu mať ľudí, ktorí naozaj budú mať svoju myseľ meditujúcu, všímavú, pozornú, sústredenú, stíšenú.

Nedá sa poprieť, že jóga vedie k cieľu. Druhá vec je však tá, ako vyzerajú jógové zásedy na Slovensku... 
Zatiaľ sme sa zhodli na tom, že sme otvorení všetkému, ale určite sa budeme pýtať každej takejto skupiny, čo vlastne robia a ako konkrétne vyzerá ich kurz. Keď majú mať nesústredenú roztekanú myseľ a je to pre nich niečo ako dovolenka s občasnými ásanami, tak to asi nie. Pokiaľ by však malo ísť o solídne meditačné úsilie, tak to áno. Chceme podporovať také učenia, ktoré, ako povedal Ctihodný Sujiva, vedú k cieľu a nešíria mylné názory.

Vedeli by ste v skratke predstaviť ako prebiehalo zakladanie Javoria?

S kamarátom, ktorý v tej dobe mal čas, sme sa tomu začali venovať. On začal hľadať vhodné miesto a ja som to celé financoval. Riešili sme rôzne praktické veci (vodný zdroj, príjazdová cesta), hlavným kritériom však bola energia miesta vhodná na meditáciu. V roku 2008 sme konzultovali náš plán so Ctihodným Sujivom, našim meditačným učiteľom. Hľadanie miesta trvalo ďalšieho 2,5 roka. Potom sme ešte jednali s majiteľom objektu. Odkúpili a zrekonštruovali sme napokon areál bývalého detského tábora. 

Tým že to bolo od začiatku rekonštruované na podobu meditačného centra, tak sme tomu prispôsobili celú dispozíciu centra a funguje to dobre. 

Z čoho je centrum financovné? Zarobí si na seba?

Centrum je v tejto chvíli nesamostatné. Keď sme si to prepočítavali, koľko peňazí treba na  fungovanie centra aby sa uživilo samo, tak sme pochopili, že centrum nebude asi nikdy úplne samostatné a bude si vyžadovať dotáciu z iných aktivít. V princípe ho dotujem ja a ešte nejaký čas budem.

Je to pekná príležitosť na cvičenie štedrosti, čo je opak lakomstva. A robím to naozaj rád.

Je ešte nejaká vízia, ktorú by mohlo centrum napĺňať?

Tá konečná predstava je taká, že by tu mohli dlhodobo fungovať aj mnísi, mníšky. Tam síce ešte nie sme, ale tie podmienky sa už rysujú... Je to otázka aj finančná, aj personálna. O mníchov sa totižto treba starať. Našťastie väčšina tých otázok je už vyriešená, takže dúfam, že čoskoro sa aj stane. Mnísi sú v podstate bezdomovci, nemajú problém sa zobrať a niekde usadiť... Mali sme aj veľmi ochotných thajských mníchov, ale túto možnosť sme nevyužili, lebo sme si chceli zachovať určitú nezávislosť, aby sme neboli orientovaní jednostranne na jednu školu, alebo tradíciu, pretože to potom má sklony stať sa tak diplomaticky povedané menej otvoreným centrom pre iné tradície, a to by sme nechceli.

Zadarmo tam predsa bývať nemôžu, nie? Musia niečo odpracovať? Keby ste tam teoreticky mali mníchov, ktorí tam chcú byť dlhodobo, nemôžu popritom chodiť do práce a nemajú žiadne úspory ani iný príjem, ako by to v praxi vyzeralo?

To je na našej dohode. Nikto netvrdí, že mních musí pracovať. Ja som si dlho myslel, že mnísi nepracujú. Niekde som to čítal. Ale Sujiva mi hovoril, že to nie je pravda, že pracujú. Asi záleží od toho, kde to je a aká je tam tradícia. U mnícha sú iba dva problémy: jeho strava a ubytovanie. Ubytovanie si predstaviť vieme, a strava, náklady na kúrenie a elektrina, to je na nás. Teoreticky by si to mohol odpracovať, ale nie sme na to odsúdení.

Žijú niekde na Slovenku takýmto spôsobom mnísi, niečo ako kláštor?

Nakoniec sa títo thajskí usadili v Bratislave na Kramároch v byte. Jeden bývalý mních, ktorý žil 5 rokov ako mních v Malajzii a vyzliekol mníšske rúcho, žije v Nižnej Slanej.
V podstate o niečom porovnateľnom neviem. V Čechách existuje jedno centrum, žije tam mních a jeho centrum mu postavili jeho podporovatelia z Ameriky.

A čo rodiny s deťmi? Ja by som chodila na semináre, ale nemám kde dať syna. Veľmi sa mi páči taký model, ako má v USA Pema Chödrön, oni majú centrum, kde robia semináre pre rodiny s deťmi...

V Čechách robí jedna mníška, ctihodná Visuddhi, takéto kurzy pre rodiny s deťmi a venuje sa aj deťom, a aj mňa osobne zaujíma, ako sa dá naučiť dieťa meditovať. Raz sme dohadovali takýto kurz, napokon sa neuskutočnil, ale verím že sa raz uskutoční aj takýto kurz. A keď budeme mať skúsenosť, že sa to dá, alebo ako to môže fungovať, je to jedna z vecí, ktorú by sme tiež mohli ponúknuť, lebo aj tie maminy chcú meditovať... 
Treba ale myslieť na to, že meditovať by mal ísť rodič až v prípade, že dieťa bez neho nejaký čas vydrží, inak sa ten rodič a aj to dieťa zbytočne trápia.

 

Ďakujem za rozhovor. Viac na www.javorie.com

Autor: Lenka Tigrík